Zúčastnili sa: Georgi, Marco, Mišú, Ado, Natali Tramp

8. 7. 2001 - nedeľa - O tom ako nás búrka naháňala

    Skoro ráno sme stáli na stanici, Marco ešte skočil do Broja kúpiť dajaký ten chlebík. Boli sme takmer všetcia až na Mišúa, ktorý nemohol chytiť z Blavy stopa a tak musel ísť večer vlakom do Púchova. Obloha bola zamračená a predpoveď počasia bola len minimálne optimistická. Našťastie nepršalo (aspoň zatiaľ).
    Mišú odkázal, že mu máme z vlaku mávať, aby vedel, kam má nastúpiť. Keďže sme sa však neskoro zbadali, Mišú nastúpil až nakoniec (to bolo obvykle našim zvykom -- nastupovať na koniec vlaku). Tak sme sa ho vybrali hľadať. Pod dvoch vozňoch sme naňho narazili. Pri ceste späť vlak vošiel do prudkej zákruty a tak sme išli chodbou úúplne našikmo.
    Keď sme dorazili do Vsetína [ ? m; 18^o00'; 49^o20' ], už mierne popŕchalo. Čosi sme zdlabli. Tramp pojedol všetky svoje lieky, čo mal v apatieke a vyfetoval všetky svoje liečiky, aby potlačil alergiu. Medzičasom prestalo mrholiť a šlo sa.
    Keď sme vyliezli na prvý vrch na našej ceste, boli sme mokrí ako myši. Dali sme si teda chvíľočku pauzu a hodnotili sme rozloženie domov vo vsetíne ako aj celkovú architektúru. Našli sme jasné prvky výstavby zo 70tych a 80tych rokov. Z vrchu Klášteriská [ 587 m; 18^o00'; 49^o22' ] bol náš výhľad limitovaný hmlou, ktorá sa povaľovala všade na horizonte. Začalo mierne mrholiť a tak sme sa radšej pohli ďalej.
    Cesta bol relatívne nudná, čo spôsobovalo neustále mrholenie, ktoré občas prechádzalo do protivného dažďa. Všetcia si obliekli pršiky, ja som obliekol svojmu vaku taktiež jeden a vytiahol som si dáždnik. Prešli sme okolo roľníckeho družstva (celkom dobre udržiavané). Kým sme dorazili Na Dušnú [ ? m; 18^o03'; 49^o23' ] boli sme už poriadne hladný (a aj zima nám bola). I potešili sme sa podniku, ktorý tam akoby naschvál stál, vyzeral dosť nový. Objednali sme si čajík. Keď Tramp dolúhoval dal vrecuško z čaju do popolníka, mne sa to moc nezdalo, ale nakoniec ho všetcia nasledovali -- vari nebudeme špiniť šialky. Po chvíli sa tam objavil vlastník toho podniku a spýtal sa nás, či ako nevieme, ako sa volá tá vec, kam sme dali vrecúška a ešte sa spýtal, že kam to patrí. Čím nám pokazil všetku chuť do čaju. Rýchlo sme dopili, zaplatili a vypadli von. Vonku bola kritá zastávka autobusu (taká pekná drevená), tu sme čosi pojedli a šli sme ďalej. To sme ale netušili, čo nás čaká.
    Čakala nás dĺĺĺháááá asfaltka. Počasie sa mierne umúdrilo, ale to len preto, aby mohlo podchvíľou začať pršať ešte viac. Asfaltka nemala konca kraja -- teda mala po 6 kilometroch sme dorazili pod Cáb [ 841 m; 18^o05'; 49^o23' ] Počkali sme, kým sa všetcia dobehneme, lebo sme sa trochu na tej ceste roztratili. Z Aďa začal tiecť olej (asi mal pokazené tesnenie ;-)). A začalo o dušu liať... Pobrali sme sa preto rýchlo ďalej. Asi po pol kiláčiku sme narazili na jednu peknú chajdu. Znova sme boli hladný a už sme potrebovali si aj trochu oddýchnuť. V nútri bolo veľmi príjemne -- chata obložená drevom -- proste paráda. Každý si objednal, čo mu bolo po chuti. Kukuricu, polievku, ja som si dal palacinku a tá bola Uno tuti -- proste squelá.
    Keď sme odchádzali bolo už vidieť aj modrú obluhu, čo nám dodalo optimizmus, že nie je až tak zle. Okolo sa preháňali cykloturisti. Úspešne sme sa dostali na Ptáčnici [ 830 m; 18^o06'; 49^o23' ]. Slniečko pekne svietili -- proste pohoda. Marco vylovil z batohu čerešne a začali sme ich pojedať. A čo sa dá ešte s čerešňami robiť? Samozrejme ohadzovať sa ich kôstkami. Marco a Aďo sa vo svojom umení značne zdokonalili, čomu neboli Tramp a Natali príliš radi, pretože sa stali terčom ich streľby. Okolo sa prehnalo pár skupiniek turistov a my sme pokračovali ďalej.
    Sotva sme však stihli prejsť nejakých 500 metrov začalo liať. Najskôr sme to brali len tak, že ako nič. Keď však si to dážď nerozmyslel a lialo viac a hustejšie, bolo jasné, že to cvhíľku potrvá. Tu sa ukázalo, ako sa názorový tábor rozštiepil - ja som chcel ostať: "Veď aj tak to musí raz prejsť." Neviem už presne kto to bol, či Marco, či Natali: "Poďme ďalej, tam bude isto nejaká strecha (museli by sme vyjsť na otvorené priestranstvo a to by sme premokli donitky)". Tramp hlásal: "Poďme späť a tam počkáme, kým to prejde." Iste už tušíte, koho názor sa zase presadil.... Jo, Trampov. Tak sme šli späť a ako napotvoru, keď sme prišli prestalo pršať. Vedenie sa rozhodlo, že počkáme kým sa preženú ešte ďalšie dažde.
    Po dlhšej pauze, keď sa už zdalo, že dnes už predsa pršať nemôže, lebo si počasie vyčerpalo quotu spadnutej vody, pohli sme sa ďalej. Na Lušovke [ 875 m; 18^o07'; 49^o23' ] sme si dali chvíľočku pauzu. Už sa blížíl večer a Vedenie nám oznámilo, kde budeme spať. Nie, nebolo to na Lušovke, ale o nejaký ten kilometrík ďalej. Na Lušovke bola malá chajda, ktorú tam asi postavili lesníci, kedysi sa v nej možno, aj dalo bývať, teraz bola však plná izolátorov zo stĺpov elektrického vedenia. Rozhodli sme sa, že ideme radšej ďalej. To už sa blížila búrka. Poriadne rozzúrená si to hrmela k nám. Po 2,5 km sme dorazili na Žebračku [ 835 m; 18^o09'; 49^o23' ] . Niekde v okolí mali byť podľa mapy chajdy a samozrejme neboli :(. Búrka si to hasila k nám a už začal duť aj vlhký vietor z doliny. Nebola to príliš ružová predstava prežiť búrku na hrebeni. Aďa sme vyslali, aby zistil, či sú tie chalupy niekde v okolí. Navrhol som, aby sme sa vrátili do chajdy na Lušovke, že aj keď to v nej zapácha, tak je to lepšie ako zostať pod stromami. Začali sme vykrikovať po Aďovi, aby sa vrátil.
    Späť zostávalo 2,5 km. Každý dupol na plyn a makal na plný výkon, pretože búrka bola už veľmi blízko. Hore, dole, hore, dole. Stále sa opakujúci scenár a chajdy nikde. Tá cesta nemala konca kraja. Už, už to vyzeralo, že sme na mieste, a neboli sme. Les potemnel a vietor v korunách stromov vydával tie najčudesnejšie zvuky. Náhle sa les na chvíľku rozžiaril bleskom a potom znova potemnel. Hrom ma popohnal ďalej, našťastie chajda už bola blízko. Keby som nemal vytiahnutý dáždnik, bol by som na tom kúsku úplne mokrý.
    Dorazili sme do chajdy. Teda ja prvý a tí ostatný pomne. Naprik tomu, že bola chajda relatívne veľká, bolo v nej málo miesta, pretože drevo a izolátory vyplnili všetok voľný priestor. Vonku zúrila búrka. Našťastie bola to jedna z tých slabších a po nejakej pol hodine ju to prestalo baviť. My sme sa medzičasom pustili do čistenia chajdy, lebo to malo byť naše obydlie až do rána. Tram, Aďo, Mišú a Marco sa pustili do vyhadzovanie izolátorov. Ja s Natali sme čistili miesto, kde bolo nahádzané drevo. Dreva nebolo ani tak moc, ale bolo poriadne porozhadzovane a bolo naňom kopec skla. Keď sme dokončili naše dielo, vyzeralo to, akoby pred chajdou pristála armáda lietajúcich tanierov.
    Vonku už prestalo pršať, ale to neplatilo o lese. Marco sa rozhodol, že postaví stav v lese (tam bolo jediné vhodné rovné miesto, kde by stan mohol stáť). Kým sa ho podarilo postaviť, boli všetcia opäť mokrí. V chajde sme teda zostávali Ja, Mišú, Tarmp a Natali - spať v chajde mohli len dvaja a tak som sa rozhodol, že aj ja postavím stan. Jediné vhodné miesto bolo na lesnej ceste. Stalo sa. Čosi sme pojedli, ale moc toho nebolo, lebo sme si zle vyrátali zásoby chleba a čo bolo horšie, zle sme si vyrátali aj zásoby vody, čo zle, ešte horšie, proste vody nebolo a na druhý deň bol predpoklad, že k vode sa dostaneme až po 8 kilákoch. S prianím, aby sa na druhý deň počasie umúdrilo sme si ľahli spať.

9. 7. 2001 - pondelok - O tom ako sme neskončili v Raji

    Ráno som sa zobudil na svetlo, ktoré prenikalo do stanu. Potešil som sa, že vonku už svieti slniečko a tak som rýchlo vykukol von. Nemiesto slniečka sa na mňa oborila hustá hmla. Nikomu sa nechcelo príliš baliť, lebo veci boli mokré a také veci sa veľmi zle balia. Mišú prehlásil, že na horách rozhoduje 11 hodina, že dovtedy hmla vystúpi vyššie. Dali sme na jeho slová a do 11.00 sme sa pobalili, poupratovali rozhádzané lietajúce taniere (tie sme veľmi esteticky uložili vedľa chajdy), poskladali stany. A skutočne o jedenástej sa hmla zdvihla a kde tu bolo vidieť aj kúsky modrej oblohy.
    Nasledujúca cesta nebola príliš zaujímavá, snáď za zmienku stojí bahno, ktorého bolo po búre všade viac ako dosť. Znova sme prešli cez Žebračku a pokrečovali ďalej. Prišli sme pod Vsackú Tanečnici. Tu nám cesty ponúkli možnosť ísť na Javorník, ktorý nebol príliš ďaleko (boli sme veľmi blízko Slovenských hraníc). My sme ale radšej pokračovali ďalej. Vystúpili sme na Tanečnicu [ 911 m; 18^o12'; 49^o23' ] . Na tom polkilometri sme Trhli Natali a Trampa o nejaké 4 minúty. Na vrchu bol nejaký párik, ktorý sa rozhodoval, ktorým smerom sa má vydať, aby videli čo najviac skanzenov.
    Z Tanečnice sme pokračovali podľa plánov. Tramp sa dostal do svojho tempa, kedy sa nezastavoval, nič si okolo seba nevšímal a len išiel. Ja som im našťastie ušiel a tak som si mohol pod kopcom chvíľku oddýchnuť a vychutnať si klud okolo. Tramp okolo prefrčal a za ním aj ostatný a tak mi nezostávalo nič iné, len pojkračovať za nimi a znovu ich predbehnúť, aby som si mohol chvíľku odpočinúť a uvolniť sa.
    Prišli sme na Soláň [ 860 m; 18^o16'; 49^o24' ], kde sme si dali pauzu v jednom pohostinstve, čosi sme pojedli (ja som mal klobásku s dvomi nožkami). Doplnili sme zásoby vody a pokračovali ďalej. Ako na potvoru začalo znova mrholiť. Tak sa zasik vytiahli pršiky a ja svoj dáždnik. Na Soláňi bol vlek a pri ňom chajda. Bola veľmi zaujímavo sprvená Prvé poschodie bolo normálne a druhé tam jednoducho nebolo, namiesto neho tam proste bolo veľa volného miesta pod strechou. Vyliezli sme tam a mohli sme sa pokochať výhľadom na rozľahlú krajinu a vrcholy strácajúce sa v diaľke, kam sme sa mali dostať, resp. kadiaľ sme mali len prechádzať (a boli skutočne ďaleko). Znovu prestalo pršať, zliezli sme a pokračovali ďalej.
    Tramp bol stále vo švungu a tak stále len išiel a išiel. Mne nezostávalo nič iné len ich bezohľadne rýchlo predbehnúť a potom si v pokoji vychutnať výhľad, ktorý bol skutočne nádherný. Počasie sa trochu umúdrilo a začalo svietiť aj slniečko.
    Navečer sme boli už v Horní Bečvě [ ? m; 18^o17'; 49^o26' ], odtiaľ sme mali ísť do nejakej chatovej osady V Ráji. Chceli sme si najskôr doplniť zásoby paliva, ale všetko bolo zatvorené. Keď sme sa už vzdali nádeje, že dneska zoženieme nejaké to jedlo, objavila sa večierka a tam sme dokúpili, čo sa dalo.
    Už ani neviem, akým osudom sme sa to neocitli v Ráji, ale vedľa cesty za jednou stodolou, neviem či to bolo blížiacou sa búrkou alebo tým, že sa nám už nechcelo šlapať ďalej. Tak či onak, skončili sme kúsok od cesty dobre maskovaný pred zvedavími pohľadmi miestnych obyvateľov. Kým sme však stihli rozložiť stany, dohnala sa búrka. Našťastie bolo to len kúsok od autobusovej zastávky, kde sme sa schovali. Po krátkej zleve sa objavila slabulinká dúha a ešte o chvíľku neskôr sa objavila ešte slabulinkejšia aj druhá. Voda trochu opadla a my sme sa vrátili na miesto, ktoré sme si vyhliadli. Zničený po celom dni sme rozbalili stany, aby sme si trochu oddýchli. Počasie sa stále na nás asi hnevalo, lebo znovu začalo popŕchať.

10. 7. 2001 - utorok -- O Radegastovi

    Naša ďalšia cesta bola už optimistickejšia -- aspoň čo sa tíka počasia. O tom ostatnom sa moc nedalo hovoriť, že by bolo optimistické. Na pár kilometroch nás čakalo prevýšenie 600 metrov a kusisko sme šli po asfaltke. Prehodil som preto pneumatiky.
    Zastavili sme sa po nejakých 3 kilometroch, aby sme počkali, kým nás ostatný dobehnú. Slniečko konečne príjemne svietilo, proste paráda. Čo však až tak parádne nebolo, bolo ostré stúpanie pár metrov pred nami. Keďže cesta sa zmenila na prudko kamenistú, prehodil som znova dezén a mohli sme stúpať. Stúpanie nebralo konca kraja. Dorazili sme až na chatu pod Martiňákom [ 827 m; 18^o19'; 49^o24' ], kde sme znova počkali na chvostík. Dali sme kratšiu pauzu. Keďže vedenie tvrdilo, že pôjdeme po asfaltke prehodil som obutie opäť na ľahšie. To isté spravil aj Andrej, lenže jeho obutie predstavovali len sandále, zatiaľ čo moje bolo teniskového druhu. No, ono išli by sme po ceste, lenže značka kopírovala povrch cesty a občas sa od neho odklonila, aby nakoniec skončila znovu na tej ceste z ktorej odbočila. Nevadí aspoň sme si prešli ďalší vrch. A potom asfaltka, ktorá sa tiahla nad dolinou a bol z nej celkom pekný výhľad. Lenže Tramp bol zase vo svojom živle a tak z výhľadov som mal akurát mäkké f. Tak som začal zase trochu utekať.
    Po nudnej asfaltke sa červená značka prudko stočila do svahu. Rozdýchal som to a vybehol som ten svah čo najrýchlejšie. Marco s Mišúom utiekli ďaleko dopredu, ja som mal za petami Trampa a Natali. Keďže som bol taký rozbehnutý, žíhal som to na plný výkon. Po kilometri sa mi podarilo dobehnúť Marca a Mišúa. To akurát vyšli na lúku, ja som sa zastavil, lebo som sa potreboval vydýchať a trošku si vychutnať slniečko. Ľahol som si na batoh a opaľoval som sa. Asi po piatich minútach dorazili Tramp, Aďo a Natali. To akurát zašlo slniečko a tak som sa pobral s nimi ďalej.
    Prišli sme až k horskému jazierku, či bačorine, ktoré vzniklo z mokrade v depresii. Tramp len mávol rukou, že tam nič nie je a šiel ďalej. Ja s Aďom sme tam ešte chvíľu zostali a div sa svete. Na hladine sa začali objavovať čolkovia (neviem, ako sa tým zvieratkám hovorí v slovenčine), videli sme nádhernú vážku a dokonca aj hadíka, ktorý sa hadil po hladine jazierka smerom k brehu -- proste paráda. Ja vždy tvrdím, že keď sa niekam ženiete, vždy sa musíte nachvíľu zastaviť, aby ste vedeli, či sa ženiete dobrým smerom a aby ste si mohli všimnúť okolie, preto Trampov štýl pochodu neuznávam (a basta nechám to tu).
    Kúsok odtiaľ už boli Pustevny [ ? m; 18^o15'; 49^o29' ] -- no keď sme šli tak dlho horami a nepriek tomu, že tími horami viedla cesta, nepredpokladal som, že tu bude také veľké množstvo turistov. Dokonca tam chodil aj bus. Pekné to tam je, veru choďte sa pozrieť, tie staré domy, čo domy, domiská, celé drevené stojja za to.
    Čosi sme zdlabli, čosi vypili a hopsa hejsa ďalej. Tramp, Mišú a Marco začali vymýšľať, kde všade by sa dalo spať. Už mi s tým pekne liezli na nervy, oni to hovorili o každom mieste, ktoré bolo relativne rovné, jednoducho profesionálna deformácia.
    Šli sme ďalej, vyštverali sme sa na rozhľadňu a pozorovali okolie -- krásny výhľad. To počasie nám akurát vyšlo. To sme išli chviľku po horskej ceste, keď zrazu zase asfatlka. Asfaltka postupne prešla do štrkom vysipanej autostrády -- skutočne to bola veľmi široká cesta. Po kiláčiku sme sa dostali až k Veľkému Radegastovi. Pekučká socha, ale nebola originálna. Originál je totiž niekde v Prahe.
    Slnko pieklo a my sme sa štverali ďalej po hrebeni. Tramp stále hľadal nejaké miesto, kde by sme to mohli zložiť, nehľadiac na to, že sme boli v národnom parku. Našli sme pár vhodných miest, ale pokračovali sme ďalej až ku Kaplnke sv. Cyrila a Metoda na Radhošti [ 1129 m; 18^o14'; 49^o29' ]. Znova nádherný výhľad.
    Pod svahom, asi 10 metrov, objavili Tramp a Natali chajdu, pri ktorej sme sa mohli zložiť bez toho, aby sme budili nežiadanú pozornosť. Tu sme sa aj zložili. Ja som si vybral miesto pod strechou pri vchode (nikto tam nechcel ísť, lebo to vyzeralo veľmi neútulne), ostatný si povyberali miesta vonku.
    Pozreli sme západ slnka. Skutočne úchvatný, pretože sme boli na jednej z najvyšších hôr v okolí a slnko kleslo hlboko pod nás a stále ho bolo vydieť. Svoju farbu menilo od svetlo červenej až po temný karmín a potom sa pomaly rozpustilo v oblakoch -- tak veľmi zvláštne sa stratilo. Začal pofukovať vetrík a na kraj už padala tma.
    Spal som ani neviem dokedy, ale niekedy uprostred noci som sa zobudil a vyliezol som zo svojho spacáku. Vonku začal duť silný vietor, ja som bol ale v pohode, pretože cez dosky sa ku mne vietor nedostal. Horšie na to boli tí čo spali vonku, vietor veľmi prudko šľahal, ale zdalo, že im to nevadí, lebo všetcia pokojne spali. Vyšiel som kúsok od chaty a otvoril sa mi nádherný pohľad na dolinu. Je to veľmi zaujímavé, keď sledujete z takej výšky mestá v noci. Vyliezol som preto až ku kaplnke, aby som toho videl viac. Bol to úchvatný pohľad. Široko ďaleko samé malilinkaté svetielka, ktoré sa strácali v tme -- proste paráda. Oproti bezoblačnej hviezdnatej oblohe sa rysovala veža vysielaču osvetlená len červenými svetlami, aby do nej nenarazili lietadlá. Vyzerala ako vytrhnutá z úplne iného sveta a času, absolútne zvláštna. Jej vzhľad úplne rezonoval s temnou oblohou. Bolo to veľmi zvláštne, akoby tam súčastne bola aj nebola. Hodnú chvíľu som sa ešte rozhliadal po doline a keď mi začínala byť zima, tak som sa vrátil a ľahol som si spať.

11. 7. 2001 - streda - O asfaltke

    Inu vstali sme okolo piatej, aby sme stihli východ slnka. Ja som sa trošku zamotal a tak som videl slnko, keď už bolo pekne vysoko. Je síce pravda, že keby bol človek niekde v doline, slnko by ešte ani nevyšlo, ale mys sme boli na najvyššom vrchu v okolí.
    Pobalili sme veci a vyrazili. Keď sme sklesali nejakých 250 metrov, dali sme si pauzu na raňajky. Bolo skutočne veľmi skoro, obvykle sme vyrážali z táboriska až okolo 11.00 doobeda, tentokrát sme boli ešte pred 11tou v Radhošti [ ? m; 18^o10'; 49^o27' ] . Marco mal nejaké problémy s nohou, tak si musel ísť kúpiť obväz.
    Ale ešte predtým, sme sa zastavili v skanzene v Drevenej dedine. Pekne to tam mali zariadené. Sadli sme si do amfiku a Tramp oznámil, že sedím na mieste, kde kedysi, keď on tam bol, sedel Ruml. Nuž, čo, svet je malý a o náhody v ňom nie je núdza.
    Najedli sme sa a pokračovali sme ďalej. Obloha sa zatiahla a znova sme pokračovali po asfaltke. Bolo dusno a začalo z nás liať. Pauzu sme si dali na Kutiskách [ ? m; 18^o07'; 49^o27' ]. Pokračovali sme po asfaltke ďalej, až sme sa dostali Na Hory [ ? m; 18^o07'; 49^o26' ], kde sme sa počkali, doplnili zásoby energie a vody.
    Iste netreba tri krát hádať, po akej ceste sme to pokračovali ďalej. Áno, pozornému čitateľovi iste neunikne, že to bola opäť asfaltka. Cesta už bola dosť nezáživná a úmorná. Slnko pálilo, boli sme čoraz unaveneší. Ja s Mišuom sme sa mierne utrhli, lebo sme šli svojim tempom a zastavili sme sa až na jednom kopci zvanom Spina [ 560 m; 18^o06'; 49^o25' ]. Tu sme si oddýchli a čakali, kým sa dovalí aj zbytok výpravy. Zbytok sa ale nedovalil a jediný kto prišiel bol Tramp, ktorý vyhlásil, že dole našli miesto na spanie (v bývalých kravínoch). Jeho návrh bol zamietnutý a povedali sme mu, že predsalen by bolo lepšie, keby aj ostatný vyšli hore a že tu niekde by sa našiel lepší plac. Po chvilke váhania sa predsalen pre ostatných vybral.
    Prešla pol hodina a možno aj o kúsok viac, kým sa všetcia objavili. Mišú medzitým prekutal okolie a zistil, že všade je vysoká tráva, takže to nebolo vhodne miesto na rozloženie stanov. Tramp a Mišú sa vybrali hľadať ďalšie a lepšie miesto. Ja som medzičasom vegetoval, ako to len šlo. Užíval som si slniečka, ktoré podchvíľou mizlo za oblakmi. Asi za 3/4 hodinu dofrčali obaja s tým, že niečo našli. Medzičasom sa prehnala okolo tlupa deciek, asi z nejakého tábora.
    Išli sme teda na miesto, ktoré nam vyhliadli. Bolo to čerstvo pokosené. V diaške zúrivo vrčali traktory kosiace ďalšie lúky. Pozbierali sme v lese kopec dreva, že si konečne niečo poriadne uvaríme. Keď sa podarilo rozložiť oheň, pustili sa do varenia Mišú a Natali. Aby som nezabudol, predtým sa postavili stany (teda nie ako samy, ale naším pričinením). Mišú si iba zohrial fazule (boli celkom v pohode). Natali spolupracovala s Trampom a pripravovali nejaké náramne zložité jedlo. Keď už uvarili, čo bolo treba, chcel som využiť ich ešus aj ja, aby som si zbytočne nešpinil svoj od sadzí. Lenže...
    Lenže začalo pršať. A tak sme mali po jedle. Jediný, kto mali teplé jedlo bola Natali, Tramp a Aďo. Aďo nadelil trochu aj Marcelovi, lebo s ním bol v stane. Ja s Mišom sme obyšli naprázdno a tak sme pojedli svoje zásoby.

12. 7. 2001 - štvrtok - O pokazem lanšmite

    Tak a tu sa ukázalo, kto mal lanšmit, ktorý bol v Trmpovom jedle... Všetcia účasníci zvracali -- teda okrem nás dvoch (ja a Mišú). Trošku sme z toho mali aj radosť, ale keď sme videli, aký ubiedený sú ostatný, tak sme sa prestali škodoradostiť. Najhoršie bol na tom Aďo, ten už deň predtým mlel z posledného a pokazené jedlo ho veľmi vysililo. O niečo lepšie bola na tom Natali, ale to nebolo tiež nič ružové.
    Preto sme sa rozhodli skrátiť trasu k najbližšej autobusovej zastávke a odtiaľ čo najrýchlejšie domov. Najbližšie bola Veľká Lhota [ ? m; 18^o03'; 49^o26' ]. Pomaličky sme sa dostali až na rázcestie. Tu však mapa vykazovala mierne odchylky od terénu. Mišú sa bol preto spýtať na cestu a takmer ho zožrali psy. Za jeho hrdinský výkon mu skladám poklonu.
    Úspešne sme dorazili do Velké Lhoty a usadili sa na zastávke. Keďže sme boli drobátko hladný vyrazili sme hľadať obchod. Tramp nás požiadal, či by sme im nekúpili magnéziu. Obchod sme našli relatívne skoro a vedľa bola aj krčma, ale tú otvárali až poobede.
    Trampovi sme doniesli jeho magnéziu. Čo však bolo zlé -- dostali teploty. Na bus sme čakali nejaké dve hodiny. Ale dočkali sme sa. Bus šiel hrebeňovku a bola to vskutku zaujímavá jazda. nakoniec sme vystúpili vo Valašsko Meziříči [ ? m; 17^o57'; 49^o27' ]. Tu sme počkali na vlak.
    Vlak šiel až na Slovensko a my sme mali také dlhé lístky, ktoré sa dávajú pri cestách do zahraničia. Do vozňa vstúpil taký žoviálny sprievodca a naše lístky okomentoval: "A jéje samé nudle." (možno to nevyznieva vtipne, ale vtipné to bolo v danej situácií). V Púchove sme vystúpili a do Považskej sme sa viezli rýchlikom, kde sme stáli na chodbe...
    A to je všetko. Dopadli sme celkom dobre, oproti plánovaným 75 km (s odvolaním na Trampove výpočty pre výpravou) sme prešli 85 km (s odvolaním na Marcove výpočty po výprave). Nebyť pokazeného lanšmita, mohli sme si aj posledný deň pekne užiť, ale aspoň sme získali ponaučenie:"Nezješ lanšmit blížneho svojho (ktorý sa štyri dne v rupsaku paril). Marco obyšiel s miernymi problémami achylovky. Ja som si roztrhol batoh (teda len trochu). A to je s katastrôf aj všetko...