Zúčastnili sa: TBC, Georgi, Majky (Thor)

Zaspali: Marco

22. 12. 2001 - sobota - Sneh je náš kamarát

Po pol ročenj pauze, kedy sme neboli na žiadnej výprave, sa konečne podarilo TBCčkovi zorganizovať výpravu. Jeho prvý pokus nevyšiel. Napríklad ja som nastavoval budík na sobotu, ale nevšimol som si, že už je chvíľku po pol noci a vychytralá technika, ktorá sa snažila uľahčiť mi prácu o dve stlačenia gombíku, nastavila dátum zobudenia na nedeľu. Nepríjemné.

Každopádne teraz som si nastavil dva budíky a konečne to zabralo. Prišiel som na stanicu ako prvý. Teplota sa plazila tesne pod nulou a snežilo (to sneženie je veľmi podstatné v ďalšom príbehu). Na stanici bolo samozrejme strašne teplo, tak som vyliezol na perón a udržiaval som si svoju teplotu. Pár minút pred odchodom vlaku dorazil TBCčko a za ním Majky. Majky zistil, že má dieru v topánke. Hmf, diera asi nie je celkom správne pomenovanie -- snáď dierisko. Ani táto prekážka ho ale neodradila. Jediný, kto stále neprichádzal bol Marco.... A ani neprišiel.

Nastúpili sme na vlak, teta konduktorka odcvakla lístky a my sme sa viezli do Kotešovej (to je to miesto na konci sveta). Vlak si to dusal po koľajniciach, vonku neprestávalo snežiť a pomaly sa začalo rozvidnievať.

V kotešovej vyskočil z vlaku okrem nás aj jeden manželský pár. Vyzerali rovnako zmätený z neočakávaného terénu, ako my. Odhadli sme cestu, ktorou by sme mali ísť a vyrazili sme. Hneď po pár krokoch sme sa prepadli po kolená do snehu, našťastie bol tam mierne prešlapaný chodníček, takže to nebol až taký šok. Hrdinsky sme postupovali dopredu, uzreli sme dokonca aj polárnu žiaru nad Bytčou. Po nejakej chvíľočke sme sa dostali na vozovku. No, vozovka asi nie je ten nasprávnejší výraz. Dostali sme sa proste na niečo, čo bolo šmikľavé, úzke, ohraničené haldami snehu a behali po tom autá. Vybrali sme smer ďalšieho postupu a pokračovali sme v ceste do Hlbokého.

Pri odbočke na hlboké si TBCčko chcel nasadiť gamaše a tak odbehol k autobusovej zastávke. Zistil, že sa na zastávku nedostane, vďaka šikovným ohrnovačom snehu, ktorí tam navŕšili pekný kopec snehu. Pokračovali sme teda ďalej do Hlbokého. Cesta bola dobre ohrnutá, takže sme postupovali dosť rýchlo. Na ďalsiu zastávku sa nám podarilo dostať bez problémov. TBCčko vylovil čaj a gamaše. Ja som sa venoval štúdiu plagátov, ktoré boli prilepené na zastávke. Väčšina z nich avizovala akcie, ktoré sa konali poerne dávno. Najviac ma zaujal fragment plagátu, kde bolo napísané:

Skúste prísť na to, čo to znamená ;-)

Medzičasom dofrčal miestny autobus a pozbieral obyvateľov, ktorí sa chceli odviesť do mesta. TBCčko nahodil svoje gamaše a pokračovali sme úspešne ďalej. Cesta bola stále v pohode, lebo sa tu preháňali ohrňováky. Dorazili sme na koniec dediny a tu skončila pohoda. Krásne ohrnutá cesta sa premenila na bielu pláň. Vyrazil som do snehu plnou rýchlosťou. Snehu bolo po kolená a pred nami nebola prešlapaná žiadna cesta. Ako rýchlo som sa rozbehol, tak rýchlo som aj spomalil. Chladenie reaktoru nestíhalo, pretože kvantá snehu kládli veľmi vysoký odpor. Regulácia rýchlosti bola preto namieste a vždy po určitom úseku cesty som musel zastaviť motory, aby aspoň čiatočne vychladli. Väčšie problémy nastali, keď sme sa dostali na územie, kadiaľ tiekol potok. Terén zakrytý snehom bol veľmi členitý a museli sme postupovať ešte pomalšie. Transfer k vodopádu prebehol úspešne, nezaznamenali sme žiadne výrazné straty, okrem Majkyho bačkory, do ktorej sa dostával sneh.

Pri vodopáde sme si dali kratšiu technickú prestávku. Skaly vyzerali pod snehom veľmi priateľsky, ale pošmiknúť sa na nich by znamenalo len nepríjemnosti. TBCčko vytiahol svoje zviera. Mačky. Nasadil si ich na nohy a vyliezol po skalách jedna radosť. Potom som sa pokúšal liezť ja, ale príliš sa mi to nedarilo. Pustil som Majkyho, nech to skúsi. Extrémista Majky nemal dokonca ani rukavice! Ale podarilo sa mu to vyliezť, síce na konci si už takmer necítil ruky, ale to bol len nepodstatný detail. Ja som sa tam s lanom mordoval ešte nejakú tú chvíľu a tiež sa mi podarilo dostať sa hore. Boli sme šťastný, že najťažší úsek máme za sebou... Heh... To sme si len mysleli...

Ďalší problém sa ukázal pri preliezaní vodopádu. TBCčko preliezol v pohode. Za ním sa preboril ľad na ktorý stúpil. Ja som sa pokúsil stupiť na ten zostávajúci ľad a vyliezť tadiaľ. Už som bol takmer hore, keď sa ľad prelomil a nebyť TBCčkovej rýchlej reakcie, asi by som sa bol okúpal celý. Takto som mal mokré len nohavice. Majkymu nezostal už žiadny ľad na to, aby sa mohol prepadnúť a tak to vyliezol v pohode.... Noo.... V pohode.... Cez dieru mu neustále tieklo do topánky (voda mala asi 2 stupne). Ďalšia cesta bola tiež dosť akčná, pretože sme sa neustále prebárali snehom až do vody. Potoku to zjavne nevadilo, ale my sme boli čoraz mokrejší a voda začala tuhnúť.

Konečne sme sa vymotali z potoka a mohli sme pokračovať snežnou pláňou ďalej. Brodil som sa ako prvý a poviem vám, že nebola to príliš veľká sranda, pretože voda na nohaviciach mrzla. Pohyblivosť sa teda prudko znížila. Nejaký šialenec vyhnal značk do kopca. To by v lete nepredstavovalo absolútne žiaden problém, ale teraz to bol problém a veľký! Sneh na svahu tvoril záveje a namiesto polmetrového snehu sme museli prekonávať miestami až 1,2 metra vysoké snehové steny, ktoré sa neustále zosúvali zo svahu. Každý si mohol spraviť svoju vlastnú lavínu, aká sa mu páčila. Do cesty sa nám zvalil strom. A to spravil asi naschvál, lebo sme ho museli obísť. Bolo to síce len pár metrov, ale v tak hlbokom snehu to bolo skoro ako pár stovák metrov. Po úspešnom zdolaní prekážky sme to ťahali ďalej k vrcholu, ktorý bol stále neuveriteľne ďaleko.

Vzdal som sa vedenia, lebo už som začínal byť unavený a začínali mi omŕzať palce na nohách. Po chvílke sme zaregistrovali, že za nami niekto ide. Najkôr sme mysleli, že sa nám to len zdá. Veď ktorý blázon by šiel v sobotu pred Vianočkami do tak hlbokého snehu. Spoza zákruty sa vynorili dvaja borci. Počkali sme ich a spoločne sme sa vyštverali na vrchol. Jeden borec hovoril, čo prešli za posledné tri týždne a ako to v pohode zvládli. My sme sa nemohli ničím takým chváliť, lebo sme celý pol rok bol v škole a žiadna akcia sa nepodarila. Na kopci sme niečo zdlabli. Mezičasom sa borci rozbehli, že nám prerazia chodník v snehu. My sme samozrejme neprotestovali. Vietor, ktorý tam fúkal bol pomerne slavý, ale o to nepríjemnejší a po chvílke sme sa vydali v ich stopách.

Pomerne rýchlo sa nám ich podarilo dobehnúť a tak sme spomalili, aby nás náhodou nepustili dopredu. Pomaly sme sa za nimi vliekli. Mne už bola brutálna zima na prsty na nohách. Pokúšal som sa ich rozhýbať, čo sa mi nakoniec po dlhom snažení aj podarilo. Dorazili sme k ďalšiemu rozcestníku, TBCčko navrhoval zbehnúť po modrej do doliny. Modrá však nebola vôbec prešlapaná a naviac podľa časového údaju na rozcestníku bola aj dlhšia. Pokračovali sme teda v prenasledovaní borcov. Prišli sme až na lúku pod hradom. Borci boli natoľko šialený, že sa rozhodli ísť v takom snehu až na hrad. My sme to tiež kedysi v zime skúšali (viď staršie výpravy na Súľov) a veľmi rýchlo sme prehodnotili situáciu, že to nemá význam.

Majky vpredu razil cestu snehom....

Nakoniec sme dorazili k okraju Súľova, dostali sme sa na ohrnutú cestu. To bol šok. Mali sme pocit, že zrazu sú naše nohy strašne ľahké. V prvom okamihu sme mali problém kráčať po takej ceste :-)

Bus sa nám nepodarilo zistiť a uvažovali sme, či zakotvíme v krčme (čo sa nám príliš nechcelo). TBCčkovi sa podarilo stopnúť borca, ktorý nás odviezol k hlavnej ceste. Šli sme pešo až k železničnej stanici (Bytča) a TBCčko sa neustále snažil niečo stopnúť. Samozrejme, že sa mu to nedarilo, lebo nás bolo veľa. Jeden chomút nás hnusne oprskal brečkovitým snehom. Fuj. Dorazili sme na stanicu. Ja s Majkym sme sa rozhodli, že pôjdeme vlako a nechali sme TBCčka, nech si niečo stopne. Tomu sa to behom pár minút aj podarilo. My sme sa odviezli do PB, unavený, mokrý a zmrznutý.

Každopádne výprava stála za to a chcem sa TBCčkovi poďakovať za skvelý nápad na tak šialenú akciu.

V Považskej Bystrici dňa 27.12. 2002
napísal Georgik