Zúčastnili sa: Georgi, Kvetka

8. 8. 2001 -- streda

S Kvetkou sme sa rozhodli, že pôjdeme na nejaký malý výletík, len tak niekde po okolí. Za cieľ našej cesty sme si stanovili Milochov.

Kvetka mala ešte ráno autoškolu a tak sme vyrazili až okolo deviatej. Hodnú chvíľku rozprávala zážitky z trenažéra a lamentovala nad tým, ako len neovláda dopravné značky a že sa ich musí naučiť a...aa Keď sme šli okolo nejakej značky, tak som sa jej spýtal, že čo znamená. Samozrejme vedela a tak som ju začal presviedčať, že to so značkami nie je až také zlé a že ich kopec pozná (a to je pravda).

Postupovali sme ďalej a začínalo mi byť v rifliach teplo a tak som sa prehodil do kraťasov. Boli sme už na samom okraji Považskej, kde sa pri jednom dome nachádzali dve staré pokazené autá, z ktorých si ich majiteľ spravil dreváreň. Proste auto bolo od vrchu až dolo napratané drevom. Nuž čo veď treba využiť, čo má človek poruke.

Slniečko už pekne svietilo a po oblohe sa preháňali jemné obláčiky, nad krajinou vysel opar. Akoby ohraničoval to či je mestom a to čo už je horami. Bol to veľmi pekný pohľad.

Svoj pohľad nám venovali aj veľké rohaté traktory poháňané zelenou naftou. Keďže sme neboli pre ne dostatočne zaujímavé začali nás ignorovať a venovali sa svojej činnosti -- spásanie zeleného koberca lúk a jeho hnojeniu.

Kvetka objavila černice a pár ich zjedla. Vošli sme do lesa, kde cesta záludne odbočovala do hlbšieho porastu a ako správny turisti sme na chvíľku zablúdili. Po správnej ceste sme sa dostali až na Žiar. Tu sme čosi zjedli.

A Kvetka zistila závažnú vec...

Veľmi závažnú...

Vec ktorá zmenila náš osud (aj keď len krátkodobo)..

Totiž v predajni, kde si deň predtým kupovala tenisky je predavačka predala jenu menšiu a druhú väčšiu. Tá menšia ju samozrejme veľmi tlačila. Nejako sme sa dostali až do Milochova. Tu už pálilo slnko a na rozhorúčenom asfalte sa kde tu objavila fatamorgána. Rozmýšľal som, ako sa čo najrýchlejšie dostať do Považskej, aby nemusela zbytočne chodiť v jednej malej teniske (botaske). Prišli sme na autobusovú zastávku. Nevedeli sme koľko je hodín a podľa cestovnéhjo poriadku to vyzeralo tak, že ani nič nepôjde. Niečo sme spapali a šli sme pešo do PB. Asi po piatich minútach sa mi podarilo stopnúť jedného borca, čo nás zaviezol tam, kam sme potrebovali. Mal starú škodovicu, v ktorej nefungoval tachometer a každú chvíľu mu blikal hlásič nedostatku oleja, ale auto to bolo úúplne squelé.

Nuž a doviezli sme sa do PB a toť vsio.

Autor Georgi LastElf

V Považskej Bystrici 8.8.2001