??. 8. 2002 - nedeľa - Prepad

Okolo štvrtej poobede sa naša prepadová armádna skupina Sever zhromaždila pred otovým vchodom. Ja, nič netušiaci nováčik, som očakával, že na bicykloch dorazíme do skautského tábora neďaleko za Domanižou, keď sa trochu zvečerí zoberieme nejaké drobnosti, otočíme to naspäť a na druhý deň ráno im to tam zájdeme vrátiť a bude náramná sranda a podobne. Preto ma prekvapilo, že ostatní mali veľké batohy a ostatných prekvapilo, že ja som bol zásobený len pollitrovou fľaškou vody. Keď mi dali krízové poučenie, urýchlene som doma nahádzal do ruksaku nejaké teplejšie oblečenie a všetko, čo vyzeralo aspoň trochu požívateľné.

Takto pripravený som sa vrátil na zhromaždisko, kde sme sa rozdelili na dve armádne skupiny: motorizovaná divízia (Oto s Aďom na motorke) a bike-alpinistické jadro našich síl, čiže Marco, Tibík a ja.

Motorizovaná divízia nás predbehla hneď za výjazdom zo sídliska. Treba však povedať, že prišli o veľa, pretože neľútostný závod Tour de Domaniža, ktorý sa odohrával na celej trase, bol určite neopakovateľným strhujúcim zážitkom pre oko diváka. Poradie na prvých troch priečkach sa neustále menilo, niekedy sa od pelotónu odtrhla jedno- či dvojčlenná skupinka (v tom prípade ostal v pelotóne len jeden človek) a záverečný špurt bol až do poslednej chvíle plný napätia. Aj preto naša bike-alpinistická divízia dorazila do Domaniže o niečo skôr, ako bolo očakávané. O dokonalej zohranosti a disciplíne našich síl svedčí aj fakt, že aj napriek tomu sa už motorizovanej divízií podarilo zlomiť odpor domáceho obyvateľstva a vybudovať predmostie v Domanižanskej krčme.

Tam sme načerpali kofolové palivo a ja som si ešte doplnil zásoby o nejaké horalky a slané tyčinky.

Keď sme opäť nabrali sily, vyrazili sme ďalej k nášmu cieľu. Motorizovaná divízia nás zas o chvíľu predbehla, a zas tak prišla o neľútostný boj, aj keď sme už teraz všetci prestúpili do tej istej cyklistickej stajne . Jú Es Pošťal. (US Postal).

Po asi štvrťhodinove ceste sme postúpili až k Sádočnému, a ani tam sme nenarazili na významnejší odpor. To sme ale vedeli, že najťažšia časť našej misie nás ešte len čaká.

Museli sme zísť zo spevnenej cesty a postupovať náročným terénom smerom k táboru nepriateľa. Museli sme si tiež na skrytom mieste vybudovať naše vlastné pozície tak, aby náhodou nedošlo k predčasnému odhaleniu. Nepriateľ bol v početnej prevahe, a my sme museli spoliehať na moment prekvapenia.

Pôvodne sa ako najlepšie miesto javil starý lom, kde sme učinili aj zbežnú fotodokumentáciu, ale podložie bolo príliš tvrdé a hranaté na vybudovanie tábora. Keď sme hľadali vhodnejšie miesto, začalo aj trochu pršať, čo sa nevhodne podpísalo na morálke mužstva. Nakoniec sme sa rozhodli utáboriť sa asi o dvesto metrov ďalej, na zarastenej lúke neďaleko zdroja pitnej vody. Marco, Tibík a Oto sa predierali cez ťažko priechodný terén na trochu menej zarastenú časť lúčky, a ja s Aďom sme radšej išli späť do Sádočného a tam sme našli celkom vychodenú cestičku na našu novú pozíciu.

Keď sme sa všetci úspešne zhromaždili na malej čistinke vedľa potoka, začali sme rozvíjať náš tábor. Marco s Tibíkom si postavili stan a my s otom sme sa snažili zbudovať prístrešok z pooperaných bicyklov a motorky a natiahnuť naň otovo turistické pončo, pretože sme sa chceli pripraviť na nepriazeň počasia.

Keď sme naše postavenie dostatočne opevnili, došlo k významnej organizačnej zmene v našej armádnej skupine. Rozdelili sme sa na prieskumný oddiel (Marco, Tibík, Aďo a ja) a na stálu posádku tábora (Oto).

Prieskumná skupina sa, ako už napovedá jej názov, vydala na prieskum, ktorého úlohou bolo previesť rutinnú obhliadku, posúdiť možné prístupové a únikové cesty a tiež oboznámiť nováčikov (Aďo a ja) s presnými súradnicami nepriateľského tábora.

Náš postup bol výnimočne obozretný a veľmi dobre koordinovaný. K táboru sme sa priblížili po hlavnej prístupovej ceste, bez problémov sme prekonali vodné priekopy, ktoré na nás nastražil nepriateľ a potom sme sa cez hustú trávu a stromy preplazili na veľkú lúku nad táborom. Tam sme na zemi k nášmu prekvapeniu objavili obrovské tajomné symboly, ktorých význam doteraz nebol spoľahlivo zistený.

Postupovali sme ponad tábor a pritom sme využívali prírodné maskovanie a úkryty za stromami a kríkmi. Neustále sme pozorovali a odpočúvali nepriateľa, ktorý mal zrovna večerný nástup. Po krátkej chvíli sme sa dostali až do tyla za nepriateľský tábor, kde sme vykonali ďalšie pozorovania a domnievam sa, že Marco tam vykonal aj veľkú potrebu. Po tejto nebezpečnej a dôležitej prieskumnej misií sme sa nepozorovane vrátili do nášho tábora. Ako sa ukázalo neskôr, nepriateľské hliadky nás predsa len letmo zazreli, ale našťastie sa im nepodarilo nás identifikovať a na noc nevyhlásili mimoriadne bezpečnostné opatrenia.

Tu je stručná správa, ktorú sme podali po návrate z prieskumu:

Nepriateľský tábor obsahuje bližšie neurčený počet stanov na podsadách (asi sedem alebo osem) zoradených do polkruhu, v ohnisku polkruhu stojí stožiar so štátnou vlajkou a oproti polkruhu bolo vztýčené típí. Nad hlavnou príchodovou cestou bola vztýčená strážna veža.

Vedľa stanov tiekol potok, cez ktorý bol postavený strategicky významný most, ktorý bol jediným prístupom k nepriateľovým zásobám a kuchyni za potokom. Za táborom bola ešte opustená sauna. Nepriateľ disponuje zle vycvičenými a vybavenými jednotkami, ktoré sú ale v početnej prevahe.

V tábore sme pri večeri prebrali niekoľko možných plánov a postupov. Našťastie, spolubojovník Oto sa nado mnou zľutoval a poskytol mi časť svojich zásob výmenou za moje, pretože ja som nemal žiadne poriadne jedlo, len všelijaké tyčinky a keksy. Potom nasledovala bohatá voľná diskusia a keď sa už stmievalo, pomaly sme začali pomýšľať na spánok. Natiahli sme budík na tretiu v noci a Marco s Tibíkom zaliezli do spacákov do stanu. Vonku sme ostali ja, Oto a Aďo a mali sme len jediný spacák. Potom sme sa rozhodli, že zhodíme pončo na zem a rozopnutým spacákom sa prikryjeme ako perinou.

Zima však bola riadna a málokto z nás troch si pospal viac ako hodinku. Ja som poväčšinou pozoroval hviezdy a mesicom osvetlený les a nedočkavo som čakal, kedy už zazvoní budík.

??. 8. 2002 - pondelok - Po prepade

Postupovali sme nočným lesom a k táboru nepriateľa sme sa priblížili zvrchu a potom sme ho obišli zozadu. Bolo celkom svetlo, pretože mesiac bol v splne.

Nasledujúca hodinka bola tak plná napätia a vzrušenia, že je to až zbytočné popisovať. Tibík sa vytratil na operatívny prieskum a asi pol hodiny ho nebolo. Keď sa vrátil, predostrel nám konkrétnu verziu plánu, teda preplaziť sa vysokou trávou do kuchyne za riečkou a niečo odtiaľ zobrať, pretože v tábore neboli žiadne vlajky.

Tak sme sa dali na opatrný postup ťažko priechodným terénom. Viackrát sme museli s obtiažami prekonávať zradné vodné priekopy, a pomaly postupovať šuchotajúcou trávou. Keď sme už boli len pár metrov od kuchyne, viackrát sa k nám priblížila nepriateľská hliadka a svietili našim smerom baterkou. Ani raz nás však, vďaka nášmu premyslenému systému maskovania, neodhalili.

Tibík na viacero pokusov povynášal z kuchyne rôzne riady a hrnce a vydali sme sa po strastiplnej ceste plnej blata a vodných priekop späť. Všetci mali nohy úplne premáčané.

Cesta do nášho tábora prebehla bez problémov, ak nepočítame to, že sme sa pokúsili zjesť akési divotvorné zemiaky, ktoré sme ukoristili nepriateľovi.

Keď sme dorazili do tábora, posádka stále ešte bdela na stráži, a tak sme boli ticho, aby sme ju nezobudili. Rozpútala sa debata o tom, či by sme do tábora mali vniknúť ešte raz. Ja som sa oddelil od inváznej skupiny (teraz už len Marco, Tibík a Aďo) a plne som ich úmysel podporoval. Tak sa teda oklieštená skupina vydala na pochod a ja som zaliezol do Marcovho spacáku v stane. Tam som si aspoň na dve-tri hodinky pospal.

Detaily druhého nájazdu nepoznám, ale invázna skupina sa vrátila s akýmisi podivnými zahnutými kusmi dreva a nejakým čudom, čo sa neskôr ukázalo ako ručná práčka.

Vyhnali ma zo stanu a tak som po viacerých nezdaroch, pretože drevo bolo mokré, založil oheň, kde si všetci osušili ponožky a topánky. Potom sme poslali vyjednávača (Aďo) s našimi podmienkami do tábora skautov (vlastne skautiek) a s napätím očakávali výsledok rozhovorov. Keď sa vyjednávač vrátil, oznámil nám, že nepriateľ s našimi podmienkami (raňajky pre členov našej skupiny a krátka prehliadka na štýl mažoretiek . Marcove požiadavky na akési vločky a čaje či čo sme tam napokon nezahrnuli) súhlasí, ale žiada viac času.

Tak sme teda čakali. Videli sme aj nepriateľove zásobovacie dôstojníčky, ako išli ráno okolo nášho tábora a potom sa vrátili.

Asi okolo deviatej sme zbalili tábor a plní očakávania sme sa vydali do jamy levovej . skautského tábora. Sprvu síce všetko vyzeralo mierumilovne, dostali sme požadované raňajky a bola aj krátka prehliadka (viď fotodokumentácia), zahrali sme si dokonca aj priateľský hokejový zápas (ktorý sme, samozrejme, vyhrali) a naša stála posádka k tomu hrala na gitare a nepriateľ sa k nám správal korektne. Všetci sme ale tušili, že sa to nezaobíde bez ľúteho boja. A stalo sa. Po chvíli vypukla divoká ešusovka, voda lietala na všetky strany a celý tábor sa premenil na veľké blatisko. Zúrivo sme sa bránili proti početnej prevahe, získali sme výhodné strategické postavenie pri potôčiku a so striedavými úspechmi sme ho bránili a dobýjali naspäť. Strategicky významný most sa nám zničiť nepodarilo. Boj zúril viac ako hodinu a prešiel od konvenčných ešusov a pohárov k zbraniam hromadného polievania ako kýble, hrce a lavóry. V zúfalom postavení sme prišli na niekoľko vylepšení ako pokrývky používané ako štíty a zdokonalenú taktiku hromadného úderu a bleskovej vojny, ale bitka sa aj tak skončila nerozhodným prímerím oboch strán, najmä preto, že rozvírená voda v potoku sa skôr podobala na blato a všade už bolo nebezpečne klzko. Keď sa voda trochu vyčistila, umyli sme sa a osušili na teplom slniečku. Pred obedom sme ešte trochu pospievali a pohrali na gitare a Oto potom išiel na motorke zaviesť nejakú skautku na nákup. Tak som sa rozlúčil aj sa a nechali sme svojich spolubojovníkov (Marco, Tibík, Aďo) opustených v tábore nepriateľa. Ota, teraz motospojku, som našiel sedieť pred obchodom v Domaniži. Krátko sme zhodnotili naše úspechy a potom som pokračoval na ceste domov. Ďalšie osudy mojich kamarátov sú mi už NENI známe (žiadne .nie je., MarcoJ), ale počítam, že všetci to museli prežiť, pretože keď som sa s nimi potom stretol, hýbali sa a hovorili, a ani jeden z nich nevyzeral ako zombia.

Tak deti, to bol teda príbeh o odvážnom prepade, ktorý uskutočnila naša malá ale odhodlaná armádna skupina Sever a ktorá priniesla zvrat vo vojne... hmm, pohlaví. Jej udatní bojovníci vykonali ešte aj mnohé iné hrdinské činy, ktoré sa sem už ale nevmestili.

Dobrú noc.