15. 7. 2003 - utorok - Lom

S polhodinovým oneskorením som dorazil na radarovú základňu k Tiborovi. Už tam bol aj Marco. Bolo nutné dohodnúť posledné detaily pred prepadom. Chvíľku sme debatili a nakoniec sme nejakú časť tých detailov dohodli. Rozišli sme sa teda v sveta kraj. Ja som šiel s Marcom pozrieť nejaký vhodný busík, ktorý by nás doviezol na miesto. Tibor sa vyhrážal, že pôjde stopom, ale aj tak som mu ešte brnkol.

Dorazil som domov a povedal som Žirafke, ako to vyzerá s prepadom. Hneď na to prišla so zaujímavým návrhom. A to: natrieť skautom latrínu na ružovo. Bol to pekný diverzný nápad a tak som hneď brnkol Tiborovi. Nápad sa mu pozdával a tak som sa pustil do hľadania farby. Nakoniec som mal pixličku so Slovakrylom a jeden štetec.

Samotná farba bola biela a tak sme šli kúpiť červenú podfarbovaciu. Za 32 Sk sme ju kúpili.

Dorazil Marco a prišiel povedať, že nevie či má na druhý deň brigádu a že teda na prepad nepôjde. Keby sa niečo zmenilo, tak nám vraj dá vedieť a príde. Vyrazili sme pomerne narýchlo.

S Marcom sme počkali, kým priletí autobus. Zistili sme, že sme si nezobrali repelent proti medveďom, ktorý sú v poslednej dobe veľmi doterný a protivný. Naskočili sme do transportéra a frčali sme do Domaniže.

Vyskočili sme z transportéru. Žirafka skočila kúpiť nejakú vodu. Nakoniec kúpila celkom dobrý tonik, ktorý stál len 16 Sk. Prešli sme cez most a vyrazili po miestnej komunikácii do Sádočného, kde nás mal podľa posledných informácii čakať Tibor.

Tibor bol už na mieste a už z diaľky sa na nás vyškieral. Keď sme prišli bližšie, spýtal sa: "Kde je ten had hrobľový?" mysliac Marca. Povedali sme mu teda, že vo veci sú peniaze a brigáda. Naviac sme mu oznámili smutnú správu, že nemáme repelent proti medveďom, na čo nám povedal, že repelentom mal byť Marcel.

Okrem iného mal Tibor zobrať aj nejaké kýbliky na miešanie farby. Kúsok od miesta kde stál ležali nejaké kýbliky. Tie však žiarlivo strážil miestny cap. Našťastie zdanie klamalo a Tibor mal tégliky pri sebe. Vyrazili sme teda smerom ku skautskému táboru.

Dorazili sme k lomu, na miesto, kde aj po minulý rok bola prepadová základňa. Čosik sme pojedli a pustili sme sa do zháňania dreva. Ja som vyliezol na vrch lomu a tam som našiel niečo, čo som tam fakt nečakal. Bola tam pagoda z mierne ohoreného dreva pripravená na podpálenie a korbáč so stuškami. Na prvý pohľad to vyzeralo tak, že majú skauti nachystaný oheň a že na večer prídu do lomu. Zobral som teda korbáč, ktorý tam odhodil nejaký človek oslavujúci Veľkú noc. Pobral som pár papekov a zamieril k základni

Tibor navrhol, aby sme šli na prieskum. Bol to dobrý nápad vzhľadom na to, že som nemal absolútne žiadnu predstavu o usporiadaní tábora. Nahodil som na seba nejaký svetrík a vyrazili sme.

Cesta viedla najprv po lúke, na ktorej bola rozložená základňa. Následne prechádzala cez čistučký potôčik kľukatiaci sa až dole do Sádočného. Prekročili sme teda tečúcu vodu a za nami sa začal ozývať rachot. Nejaký domorodci pravdepodobne osedlali divoký traktor a teraz sa na ňom vezú. Tento prvotný predpoklad sa ukázal ako pravdivý. Po prekročení veletoku sme pokračovali smerom do kopca po rozbitej ceste. Predpokladali sme, že traktor to vzdá a pôjde po rovnej ceste vedúcej údolím. Ale nie, nedal si povedať a spolu so svojímy pánmi sa vybral za nami. Pridali sme do kroku, lebo sme nechceli vzbudiť pozornosť. Traktoru sme sa nakoniec zbavili, aj keď to nebola žiadna sranda.

Pokračovali sme teda smerom hlbšie do lesa. Cesta sa stále vynula lesom. Dorazili sme k rozľahlej lúke. Na opačnom konci (ak má nepravidelný zemiakoid koniec) bolo vidieť posed. Tibor mávol rukou smerom k posedu a oznámil mi, že tam sa nachádza tábor. Pokračovali sme ďalej cestou lesom. Keď sme dorazili na koniec rozľahlej lúky, Tibor to strihol dole svahom. Predierali sme sa miestnou flórou. Po chvíľke sme stáli na štrkovej štreke do tábora. Tibor okamžite hupsol na druhú stranu štreky do lesného porastu. Tu už bola fauna mierne divokejsšia. Na pôde bolo poznať, že sa tu občas konajú prudké dažde. Každú chhvíľu sme preskakovali vodou vymletý hlboký výmoľ. Hlasy z tábora bolo už celkom zreteľne počuť a tak sme sa začali zakrádať.

Ako sme sa tak zakrádali, tak sme narazili na stopy. Brázdy pováľanej trávy za sebou zanechal asi predchádzajúci prepad a tak sme to okamžite využili. Pokračovali sme ďalej v ich stopách. Dostali sme sa pomerne rýchlo na dohľad k táboru. Tibor zaostril svoj kuker a kukal. V tábore bolo pomerne rušno. Nejaký ľudia sa tam o niečom dohadovali a následne sa rozosmaili. Nebolo im dobre rozumieť. Vlajka bola ešte na stožiari, čo znamenalo, že ešte nebol nástup.

Z miesta kde sme sa nachádzali sa nedalo žiadnym rozumným smerom pokračovať, preto sme sa rozhodli zmeniť pozorovacie stanovisko. Vycúvali sme z huštiny po stopách predchádzajúceho prepadu. Dorazili sme opäť na štreku. Tibor zobral malý suchý stromček a zabodol ho na miesto, kde bol vchod do húštia, ktorým sme sa práve predierali. Značka však nemala príliš veľký význam, pretože bola na mieste, kde sa schádzali dve cesty.

Prekročili sme potok, ktorý si to štrádoval cez cestu a išli sme po štreke smerom k táboru. O pár metrov ďalej sa nám poskytol celkom slušný pohľad na tábor. Videli sme trabant, típí a pár stanov. Pre istotu sme nacúvali, pretože sme začínali byť príliš nápadný. Kúsok sme sa vrátili a hupsli sme do lesa. Dostali sme sa na lúku. Tu sme sa rozdelili a šli sme hľadať dôležitý strategický cieľ - latrínu. Ja som z latríny cítil akurát smrad, ale nikde som ju nevidel. Namiesto toho som videl nástup v tábore. Nachádzal som sa na zlom mieste, pretože húština pomerne zredla a z tábora som mohol byť viditeľný. Začal som sa teda plaziť. Keď som stále nemohol nájsť latrínu začal som sa pomaly vracať, pretože rástlo riziko, že ma niekto spozoruje.

Vrátil som sa späť na lúku, kde už čakal Tibor so správou, že našiel latrínu. Zišli sme ešte na miesto, odkiaľ bol tábor viditeľný a Tibor chviľku pozoroval dianie. Vtom sa niekto prichádzal. To bolo zle. Veľmi zle. Vyrazili sme preč. Pôvodne sme predpokladali, že nás nikto nevidí. To až do chvíle, keď sa nám za chrbtami ozvalo: "Vidím vás!". Okamžite som zvýšil hladinu adrenalínu a aktivoval únikový beh. Svet okolo sa rozmazal a Tibor bežiaci predomnou bol zrazu za mnou. Nevedel som, kade chce bežať a tak som spomalil. Zároveň som si dovolil jednu komfortnú vec a obzrel som sa. Zachytil som dve postavy, ktoré stáli pre posede a dívali sa smerom kam utekáme. Tibor preskákal zvalené kmene a skôr než som sa nazdal, zmizol niekde vo svahu. Postavy sa zjavne nerozbehli za nami, ale bolo možné, že spustili poplach a tak som vyždímal motor na maximum a vybehol hore svahom. Keď som sa zastavil na ceste strašne so mňa lialo. Po prenasledovateľoch ani stopy.

Nie je nič horšie, ako keď svojho nepriateľa nevidíte. Voľným tempom som bežal po ceste. V tom som zachytil za sebou nejaký zvuk, obzriem sa... Postava sa hnala rýchlo za mnou. Rozhodne som už nezvládal rýchlo bežať. Srdce som mal v krku. A bolo zle, našťastie tesne predtým, ako som načisto spanikáril, zapracoval rozpoznávací algoritmus a zistil som, že za mnou beží Tibor. Brr.

S Tiborom sme si dobre zanadávali. Vzhľadom na to, že nás odhalili, budú mať ostražitejšie hliadky. Frflajúc sme sa vracali do základne. Po ceste sme už nenarazili na traktor, pravdepodobne ho odvial nejaký severný vietor. Po ceste sme videli kúsok od základne najkú bandu miestnych domorodcov, ako sú vyvalení na svahu a okolo nich poskakuje malý chalan, ktorý neustále vykrikuje: Tatí, tatino... A to vykrikoval takmer bez prestávky.

Rozložili sme oheň. Mne sa podarilo dotiahnuť po niekoľkých minutách úporného snaženia kusisko stromu. Dreva sme mali dosť. Na krajinu už začala padať tma. Rozložili sme stan a Tibor sa pustil do výroby voodoo bábky Marcela.

Vzhľadom na to, že Marco sa neozval, Tibor sa rozhodol, že ho upáli. Na bábke pracoval veľmi intenzívne a dal si záležať na každom detaile, aby bábka vyzerala čo najdôveryhodnejšie. Telo bolo spravené z dtrevennej paličky, na ktorú nalepil vlasy, nos, oči a ústa vyrobené z čiernej izopelky. ruky vyrobil z dvoch malých ihličnatých vetvičiek a nohy boli z paličiek pravdepodobne čerešňového pôvodu.

Keď bola postavička hotová nasledoval dlhý a krutý rituál, kde boli z Marcelovej voodoo bábky posledne oddeľované rôzne ihličky a paličky (čítaj prsty). Vzhľadom na to, že Marco stále zatĺkal a nič nechcel povedať, tak bol zatlšený do zeme. Využili sme aj mučiaci korbáť a dali sme mu malú nakladačku. Na protest proti nakladačke sa marcova voodoo bábka zamotala do stužiek na korbáči. Koniec celého rituálu predstavovalo obradné úpálenie, kedy sa voodoo bábka pripojila k plameňom pekelným.

Keď sme sa pýtali potom Marca ako sa cítil v tej dobe, kedy bol prevádzaný obrad, tak nám povedal, že mu bolo fajn a nič ho nebolelo. No, musíme to ešte vylepšovať. Žiadny učený šaman ešte z neba nespadol.

Trošku sme si pospali, lebo sme boli úplne zmorení. Operácia mala začať o pol noci.

16. 7. 2003 - streda - Natieračka

Pustili sme sa do miešania farby. Najskôr som zobral Slovakryl a vyklopil polovicu obsahu do zaváraninového pohára. Pridal som vodu a farbivo. Začala vznikať celkom pekná ružová. Žirafka mala pár poznánok k hustote celej zmesy a tak som tam kydol zbytok Slovakrylu a červeného farbiva. Nakoniec z toho vyšla nádherne ružovučká farba.

Pripravovali sme sa na prepad. Tibor navrhol, aby sme všetko zobrali so sebou a ukryli to niekde v lese, pretože pokiaľ nás sledovali, mohli by nám pobrať veci. Vrátiť sa z prepadu a zistiť, že vás niekto prepadol nie je vôbec príjemné. Zobrali sme teda všetko.

Medzičasom vyliezol mesiac, deň predtým bol spln, takže bolo vidieť takmer všetko. Lúka, na ktorej bola naša mobilná základňa bola krásne vidieť v svite mesiaca. Bolo na ňom niečo mistické. Išli sme rovnakou cestou, akou sme postupovali pri prieskume. Asi v polovici sme sa zastavili, hodili batohy do húštia, zamaskovali ich čečinou a pokračovali ďalej. Rozdelili sme si potrebný equipment. Žirafka zobrala maskovaný pohár s farbou, Tibor zobral štetce a ja som niesol prídavné nádobky.

Dorazili sme k jednému z východou na lúku. Lúka bola v mesačnom svetle nádherne biela. Žirafka po ceste odložila na jednom storme svoj pásikavý sveter, lebo bol príliš nápadný. Pomerne rýchlym tempom sme prešli cez lúku až k posedu. Tu sme sa pustili do hľadania latríny. Najskôr sme sa vydali zlým smerom. Nakoniec sme slávnu latru predsalen našli. Stála tam opustená a čakala, kým ju niekto natrie.

Okamžite sme sa pustili do práce. Žirafka rozliala do misek farbu. Rýchlo sme natierali. Behom chvíľky celá latrína zružovela. Dokončili sme posledné detaily a minuli sme všetku farbu. Tibor si požičal kúsok toaleťáku a zabalil doň štetce. Zobral som ich a vyrazil som späť na základňu, s tým, že z lesa zoberiem odložené veci a svetrík.

Lúku som prekonal rýchlo. Mesačné svetlo bolo pomerne intenzívne a tak som pri vstupe do lesa videl len čiernu stenu. Mysliac si, že na rovnakej úrovni ako je lúka je aj cesta som vstúpil do tmy. Bol to krok do prázdna. Našťastie som udržal stabilitu. Spravil som druhý krok a opäť do prázdna. Nakoniec som sa ocitol na ceste. Počkal som kým si oči zvyknú na tvu a vyrazil som. Niekoľko krát som sa zastavil, lebo som mal pocit, že som na mieste, kde Žirafka nechala sveter, ale vždy zle.

Nakoniec sa mi predsalen podarilo nájsť sveter aj batohy. Naložený ako menší traktor a prenasledovaný vlastnými desivými predstavami som sa pokračoval v ceste na základňu. Keď som dorazil, tak už sa ani z pahreby nedymilo.

Zhodil som zo seba batohy a pustil som sa do rozkladania ohňa, aby som zahnal temnotu, ktorá presvietená mesačným svetlom vyzerala hrôzostrašne. Skočil som k potôčku, trochu som poumýval štetce. Na zapálenie ohňa som chcel použiť toaleťák, v ktorom boli zabalené. Ale mrcha nechcel nejako horieť. Nakoniec sa mi podarilo rozdúchať oheň a zahnať časť stračidiel.

Občas ma vystrašilo zosúvajúce sa kamenie v lome. Prikladal som na oheň. Zbytok výpravy, ktorá chcela len spustiť poplach v tábore sa stále nevracal. Vzhľadom na to, že latra bola len kúsok od tábora, predpokladal som, že poplach spustia hneď ako odídem. Ale stále nikto nechodil. Možno ich chytili

Z nočných šramotom som rozoznal prichádzajúce kroky. Prišla Žirafka a strašne nadávala na Tibora, ktorý sa priam vyžíval v plazení a doteraz žiadny poplach nespustil. Nakoniec to teda vzdala a nechala, Tibora tam. Nech si spúšťa poplach sám. Žirafka schuti zbaštila chlebík a kaleráb.

Prišiel Tibor. Nakoniec im nič nezobral, ale najaký poplach predsalen spustil, pretože ho skautíci zbadali. Chvíľku ešte popisoval zážitky. Nakoniec sa rozhodol, že pôjde spať. S tým súhlasila aj Žirafka. A tak sa obaja zahrabali do spacákov. Mne sa moc spať nechcelo a tak som udržiaval oheň.

Nadránom som vybehol do lomu pozrieť ako slnko vstáva. Celé Sádočné bolo ponorené do rannej hmly. Proste nádherný pohaľad. Spálil som zbytok dreva. Doľahla na mňa únava a tak som si trochu zdriemol. Po chvíľke som sa zobudil a začal som zo spacákov Tibora a Žirafky odstraňovať slimákov a podobné potvory. Na Tibora útočili obzvlášť intenzívne.

Pobudil som ich, lebo mne sa už spať nechcelo a naviec slnko už začínalo pekne hriať. Je veľmi nepríjemné, keď človek musí vstávať, je mu teplo a slnko naňho praží. Po chvíľke presviedčania nakoniec vstali a zbalili sme veci.

Vyrazili sme do tábora, aby sme za denného svetla videli naše dielo. Pri bráne nás privítal Makrela. Zdalo sa, že všetcia si mysleli, že prepad nevyšiel, pretože sme im nič nezobrali. Žirafka už predtým tvrdila, že chlapy su prasatá a že na latrínu nikto nepôjde. Mala pravdu, keď sme sa ich spýtali, že ako sa má latrína, zistili sme, že tam ešte nikto nebol. NHneď na to sa vydala celá perepúť smerom k latríne. Z diaľky sme počuli: "Tí hadi!", "Jéé ružová". Išli sme sa aj my pozrieť na naše dielo. Jedn malý poznamenal: "Jé, to je dobré nemusíme natierať latrínu, stačí ju len nalakovať." A druhý: "No, to je super, keď začne pršať a pôjdeš na latrínu budeš celý ružový."

Museli sme priznať, že sme namiešali skutočne krááásnu ružovu. S modou strechou vyzerala ako nejaký nábitok pre bárbiny. Asi by sme ju mali predať Matelu.

Chvíľku sme sa ešte zdržali v tábore a spolu so Žirafkou som išiel späť. Tibor ešte chviľku zostal. Stretli sme sa potom v buse do PB. Prepad dopadol úspešne a pekne sme im to natreli.