5. 4. 2002 - sobota - Tajná misia

Kódovaný rozhovor so spojkou na nepriateľskom území.

Povedal si Natali: Ahoj...
Natali ti povedala: Co tu robis??? Vsak si mal uz sediet vo vlaku...
Povedal si Natali: Ale nie, vsak som pisal, ze idem tym o dvanastej...
Natali ti povedala: Nie, pisal si, ze ides o desiatej.

Kontrola odoslanej pošty.

Povedal si Natali: Do prdele, fakt...
Natali ti povedala: To bude v poho. Len musim dat vediet Marcovi, aby ta nesiel cakat o dvanastej...
Povedal si Natali: Nechapem, ako som na to mohol zabudnut...
.
.
.

Dokonalé, že? Každý, kto by túto komunikáciu zachytil by ju určite považoval len za obyčajný zmätok vyvolaný niekým, kto na poslednú chvíľu zmenil svoje cestovné plány. Nikoho by ani nenapadlo, že sa jedná o premyslený a dlhodobo pripravovaný taktický ťah na oklamanie cudzích špiónov. Každý tajný agent totiž vie, že je neustále sledovaný. Je to niečo, čo sa v našej profesii naučíte ako prvé. Mňa napríklad neustále sledujú traja agenti ruskej KGB. Tajne, samozrejme. A ako to viem? To vám prezradiť nemôžem. Ohrozil by som tým výsledky niekoľkoročnej práce našej kontrarozviedky. Samozrejme, každý z tých troch je sledovaný ďalšími tromi agentmi CIA. A každý z tých deviatich je neustále špehovaný tromi špiónmi francúzskej tajnej služby. Takže keď sa ku mne dostalo echo, že niekoľko fúzatých ľudí v sivých kabátoch a tmavých okuliaroch si rezervovalo spolu tridsaťdeväť miesteniek v rýchliku o 10:05, bolo mi hneď všetko jasné. Vedeli o mojich plánoch a išli po mne. Musel som zmiasť stopy.

Presne ako som predpokladal, cudzí agenti sa nechali oklamať mojim úskokom, a tak som sa na stanici mohol pokojne ukazovať bez akéhokoľvek maskovania. Totiž, vždy, keď sme my, agenti, v službe, musíme dbať na najvyššie utajenie a nosiť šedý plášť, falošné fúzy a tmavé okuliare - všetko preto, aby sme sa vyhli odhaleniu.

Keď som sedel vo vlaku, vedel som, že nič ešte nie je vyhraté. Tušil som, že ma budú čakať. Moje predpoklady sa nado všetkú pochybnosť potvrdili hneď pri príchode do stanice, keď som vonku napočítal tridsaťdeväť mužov a žien v šedých kabátoch, s tmavými okuliarmi na očiach a -samozrejme- falošnými fúzmi. Ale vďaka môjmu dokonalému orientačnému zmyslu a citu pre kamufláž sa mi podarilo nepozorovane prekĺznuť okolo a tajnou podzemnou chodbou uniknúť zo staničného komplexu.

Urýchlene som potom skontaktoval dve spojky z miestneho odboja, na ktorých pozvanie som do mesta pricestoval. Tieto spojky -volajme ich "Marco" a "Natali", akékoľvek bližšie podrobnosti by vystavovali miestny odboj neúmernému riziku odhalenia- mi poskytli neoceniteľnú pomoc pri orientácií v neznámom teréne. V ich sprievode sme oklamali niekoľko špehov nenápadne postávajúcich na uliciach a nepozorovane sme sa dostali do konšpiračného bytu spojky Marca. Tam sa s nami spojil agent "Misu", ktorý sa práve vrátil z tajnej misie v susednej krajine - o ktorej vám nemôžem nič bližšieho povedať, samozrejme. Tu, v kruhu zasvätených a oddaných našej veci, sme prediskutovali záležitosti celosvetového významu a odoslali niekoľko depeší nedoziernej dôležitosti... ale viac vám prezradiť nesmiem. Nevedieť je pre vás bezpečnejšie. Ale možno ste si všimli, že krátko nato sa neudial atentát na britského premiéra a nedošlo ani k jadrovému konfliktu medzi USA a Severnou Kóreou. Nechceme sa nejako neprimerane chváliť, to nie -my, tajní agenti, totiž netúžime po sláve a uznaní- ale bola to len a len naša zásluha.

Z konšpiračného bytu sme potom s ďalšou členkou miestneho odboja -hovorme jej "Kvetka"- bez akéhokoľvek rozruchu postúpili až do centra mesta, kde sme učinili rutinnú prehliadku viacerých strategicky významných logistických a zásobovacích zariadení, ktoré ale -samozrejme- nemôžem menovať. Lenže nedostatok zásob -my, tajní agenti všade chodíme bez zásob a sme ponechaní len sami na seba, na svoje schopnosti a vynaliezavosť- nás prinútil k riskantnému kroku - prenikli sme priamo do vnútra najväčšej nepriateľskej logistickej jednotky, kódové označenie "TESCO", a tam sme za malý úplatok jednej nižšej dôstojníčke získali zásoby pitnej vody, ktoré sme potrebovali ako... ako pintú vodu. Neskôr sa nám podaril podobný husársky kúsok, a dostali sme aj jedlo - ešte šťastie, že jeden sa môže na úplatnosť radového nepriateľa vždy spoľahnúť. Nám, tajným agentom, to už viackrát v zúfalých situáciách pri akciách v hĺbke okupovaného územia zachránilo život.

Nemohli sme si nevšimnúť jedného kolegu, vydávajúceho sa za umývača okien, ktorý cez okenné sklo fotografoval tajné dokumenty zabudnuté na stoloch v kanceláriách.

Potom sme sa chvíľu len tak prechádzali ulicami, aby sme vyvolali dojem obyčajných turistov obdivujúcich krásy mesta a striasli dvoch ruských agentov -jedného maskovaného za dieťa na trojkolke s farebnou šiltovkou a lizátkom v ruke, a druhého, ktorý predstieral, že je obyčajným zametačom ulíc- ktorí sa za nás zavesili. Preskúmali sme aj menšiu nepriateľskú databázu tajných informácií (vtipne maskovanú ako kníhkupectvo), umiestnenú v objekte s kódovým označením "REDUTA".

Krátko nato nás Marco a Kvetka opustili -vtedy sme ešte len matne tušili, čo sa na nás tajne chystá- a tak som narýchlo dohodol stretnutie s členom inej tajnej skupiny, o ktorom som vedel, že by mohol byť našej veci veľmi nápomocný. Kde a kedy sme sa mali stretnúť vám z dôvodu najvyššieho utajenia prezradiť nemôžem. Smiem vám povedať len to, že sa jednalo o jednu nemenovanú čajovňu na jednom nemenovanom námestí. Je to miesto, kde sa stretáva veľa tajných agentov. Hneď ako sme vošli dnu som spoznal niekoľko amerických kolegov, s nápadnou nenápadnosťou posedávajúcich pri stoloch, predstierajúcich nezáväznú konverzáciu. Keďže sme sa však momentálne navzájom nesledovali, len sme si priateľsky kývli na pozdrav. My, tajní agenti, totiž nemáme proti sebe nič osobného, a keď sme mimo službu, radi si len tak pokecáme. Teraz sme však museli mať na zreteli naše poslanie a tak sme sa úplne nenápadným spôsobom posadili k stolu v tmavom kúte čajovne, bez akéhokoľvek náznaku afektovanosti usrkávali čaj alebo čokoládu -všetko na účet veľkodušného agenta Mišua, za čo mu patrí naša vďaka- a netrpezlivo očakávali príchod nového spolupracovníka. Keď však v dohodnutú hodinu neprišiel na dohodnuté miesto, zmocnilo sa nás podozrenie a tak sme radšej čajovňu opustili, pretože sme sa tam už necítili bezpečne. Falošné fúzy na tvári jednej z návštevníčok, neprirodzene ležérne sediacej pri vedľajšom stole, len potvrdili naše obavy. A tak sme sa radšej -po drobných poblémoch, spôsobených dokonalým zabezpečením automatov na výdaj lístkov proti použitiu- presunuli do Natalkinho konšpiračného bytu. Oklamať amerického agenta, prestrojeného za internátneho vrátnika, bola vďaka našej dokonalej schopnosti falšovať tranzitné dokumenty úplná hračka.

Voľné chvíle pred zaslúženým odpočinkom sme využili na tajné rozhovory s inou špiónkou -volajme ju Maťa-Hari-, ktoré boli mimoriadne podnetné, zmysluplné a obohacujúce. Dozvedeli sme sa napríklad novú tajnú šifru, ktorú vám našťastie prezradiť môžem, pretože sa nejedná o vec celosvetovej bezpečnosti. Nuž, keď niekto bude rozprávať o "židovskom koláči", vedzte, že sa jedná o koláč, ktorý je treba pred jedením -kvôli pripečeným okrajom- obrezať :) Koláče, či už židovské alebo nie, prítomné pri rozhovoroch, získali v neformálnom hodnotení deväťdesiat sedem z možných deväťdesiatich siedmich bodov.

Po plodnej diskusií sme sa odobrali do nášho prechodného bydliska u Natali, kde sme k nášmu prekvapeniu našli ešte jednu kolegyňu - Majku. Hneď som od Natali dostal krízové poučenie, že pred vstupom do WC a najmä do kúpeľne je treba zaklopať, pretože by som tam náhodou mohol naraziť na sprchujúcu sa Majku. Poďakoval som Natali za jej upozornenie, ale obratom som ju uistil, že jej obavy a starostlivosť sú úplne zbytočné a že by mi to vôbec nevadilo.

Čo sa dialo v noci radšej popisovať nebudem. Nerád by som totiž brnkal na Trampove už aj tak dosť napäté nervy :)))

Naše včerajšie obavy sa potvrdili. Ukázalo sa totiž, že -ako sme predpokladali- Kvetka je dvojitá agentka pracujúca pre žlté korporácie, a podarilo sa jej presvedčiť Marca, aby sa našej hlavnej misie nezúčastnil. Čo nás ale zaskočilo ešte viac a spôsobilo zmätok v našich radoch bolo zistenie, že aj Maťa-Hari je dvojitá agentka (kto by to bol povedal?). Pravdepodobne opila Mišua vínom s uspávacími práškami, pretože sme ho nemohli zobudiť ani keď sa celá budova otriasala v základoch, a tak sme sa museli na Pajštún vydať len vo dvojici s Natali.

Do Záhorskej Bystrice sme sa -kvôli nenápadnosti- dopravili mestskou hromadnou dopravou. Prešli sme aj okolo dôležitého komunikačného centra, obsypaného anténami a satelitmi. Tu som musel uznanlivo pokývať hlavou nad vynaliezavosťou nepriateľskej tajnej služby - zamaskovať komunikačné centrum ako súkromnú televíziu bol skutočne dobrý ťah. Iste by nikto, samozrejme okrem nás, ktorí vieme svoje, ani netušil, že sa jedná o samotné nervové centrum... ale čie, to vám prezradiť nesmiem. Vedieť by pre vás znamenalo istú smrť.

Tak sme vystúpili z autobusu a vydali sme sa peši do náročného horského terénu hemžiaceho sa nástrahami a nebezpečím. Jedinéhoho špióna, ktorý sa nás chvíľu pokúšal sledovať, sme sa niekoľkými taktickými manévrami zbavili. Trochu sme ešte v sebe živili nádej, že sa Mišu prebral a každú chvíľu nás dobehne. Ale nestalo sa.

Musím priznať, že na mňa trochu padli mrákoty, keď mi Natali ukázala vzdialenú, v opare zahalenú siluetu hradu, od ktorej nás delilo ešte niekoľko radov kopcov. Našťastie, počasie nám prialo, slniečko sa na nás usmievalo svojim zubatým úsmevom a tak cesta Záhorskou Bystricou a priľahlým okolím prebiehala bez najmenších problémov. Naozaj sa v okolí bolo na čo pozerať, a aby ste ani vy o nič neprišli...

Ulica. Domy. Ľudia. Pekný dom. Veľmi pekný dom. Nejakí ľudia. Dom. Cesta vykladaná zámockou dlažbou. Domy. Krčma. Ľudia. Ďalšie domy. Futbalové ihrisko. Záhradky. Les. Príjemne mäkký horský chodníček. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Modrá pneumatika. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Tajomný historický monument s mocnou magickou silou, pochádzajúci z doby kamenej. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Strom padnutý krížom cez chodník. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Malebný horský potôčik obrastený trávou a kvetinkami, ako vystrihnutý z nejakej pohľadnice. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Akési chaty. Chodníček cez pole. Znovu domy. Pekné domy. Dom s úžasným kovaným plotom a bránou. Domy s dokonale udržiavanými záhradkami. Ľudia. Domy. Deti. Domy. Znovu krčma. Znovu mäkký chodníček. Znovu stromy. Stromy. Stromy. Stromy. Tráva. Stromy. Križovatka. Rozhodnutie ísť vpravo. Nakoniec predsa len úspešný návrat na správnu cestu. Stromy. Prudké stúpanie. Stromy. Ľudia. Stromy. Ľudia. Naozaj prudké stúpanie...

No dobre, uznávam, že to neznie zvlášť zaujímavo. Myslím, že by tomu nepomohlo ani keby som dodal, že lesy boli naozaj úžasne krásne, že vlahý vánok šumel v korunách, že ulice boli čisté, architektúra zaujímavá, ľudia usmiati, a tak ďalej... ale možno by pomohlo.

A tak sme úspešne stanuli pod droliacimi sa múrmi hradu. Dôkladná prehliadka objektu nám trvala asi hodinu. Detaily vám však prezradiť nemôžem, snáď len toľko, že celý objekt je už nepoužívaný, svojím stavom zhruba pripomína hričovský hrad a je približne dvakrát väčší. Nanešťastie, keďže agent Mišu bol vyradený z hry, ostali sme bez fotodokumentácie a popisom typu "Múry. Múry. Rozpadajúce sa múry. Ľudia. Stromy. Tráva. Úžasný výhľad. Červené tehly. Podzemná miestnosť..." chýba istá vypovedacia hodnota.

Keď sme sa dostatočne pokochali výhľadom a nadviazali sme spojenie s operačnými centrami, vydali sme sa na spiatočnú cestu.

Po pár hodinách sme sa dostali späť do Záhorskej Bystrice, a tam, vďaka nášmu dokonalému plánovaniu, predvídavosti, a informovanosti, nás práve čakal autobus, ktorý nás okamžite odviezol späť do Bratislavy, priamo pod Nový most. Pred hotelom Carlton sme potom zkonzumovali naše obložené chlebíčky, spojili sme sa s Mišuom, ktorý sa medzičasom prebral z omámenia, spoločne sme navštívili palacinkáreň - Lacinku (vrelo môžem doporučiť najmä geodetickú plnku s mliekom), a odtiaľ som sa pobral na stanicu. Tam som sa ešte krátko skontaktoval s agentom, ktorý sa predošlého dňa nedostavil do čajovne. Potom som sa rozhodol kúpiť si lístok. Ale veci nešli tak jednoducho a cudzí agenti sa mi pokúšali zabrániť v návrate na operačnú základňu. Najskôr jeden ruský agent, prestrojený za dievča požadujúce vrátenie cestovného, asi na pol hodinu zablokoval okienko, pri ktorom som stál, tak som prešiel k druhému, kde sa však iný agent, prezlečený za muža cestujúceho v riflovej bunde, tváril, že hľadá najlacnejšiu cestu do Michaloviec, stále sa pani za okienkom niečo pýtal a chcel mi tak zabrániť v kúpe cestovného dokladu.

Nakoniec sa mi ale podarilo ich preľstiť a lístok som si kúpil. A ejhľa, na nástupište sa so mnou ešte prišli rozlúčiť Mišu s Natali. Tak som natešený nasadol do vlaku, úspešne sa vrátil na operačnú základňu a podal obšírnu správu o svojich zisteniach.